Hra s vnúčatkami predškolského veku – improvizácia je základ

Autor: Ján Škerko | 2.12.2020 o 16:47 | Karma článku: 8,76 | Prečítané:  106x

Keď boli moje deti malé, tak s ľútosťou priznávam , že som im nevenoval toľko času ako by si to zaslúžili. Zarábal som peniaze, mal som dve zamestnania a na hry nejako nezostával čas.

Boli turbulentné osemdesiate roky, mal som sám so sebou čo robiť a nieto sa ešte dostatočne venovať deťom. Mea culpa.

Teraz, keď som sa dožil dôchodcovského veku a dúfam, že i dozrel, tak si to s vnúčatkami vynahrádzam. Je to ako medicína. Sú chvíle, keď sa človek cíti akýsi prázdny a keď prídu, tak sa obrazne povedané píšťaly rozozvučia, neskôr sa pridajú sláčiky a potom trúbky s bubnami. Niekedy je to v opačnom poradí a inokedy všetko naraz. Je ich celý dom. V lete, keď je pekné počasie, tak sa hráme na stromodome, ktorý som im na starom orechu postavil a v zlom počasí sme vnútri a vymýšľame. Improvizácia je základ. Najlepšia hra je vždy tá nová, i keď sa z času načas vrátime s novými variáciami aj ku staršej. Zistil som, že k tomu, aby sme sa zahrali a poriadne vyjašili, nepotrebujeme nové a nové hračky. Už ich máme toľko, že používame to čo je.

S najstaršou vnučkou sme sa hrali na Elzu a Annu z filmu Ľadové kráľovstvo; to ju držalo dosť dlho a veľmi to prežívala. Tancovala a spievala tie skomolené texty (nemala ešte ani štyri roky), pričom rozhadzovala rúčkami ako keby čarovala ľadové cencúle a všade navôkol sa to jagalo a trblietalo a dupala nôžkami a čarovala ľad. A my sme híkali a predstierali, že vidíme to krásne ľadové kráľovstvo a boli sme tam. Inokedy sme sedeli pred zavretými dverami, každý z inej strany; vnučka v úlohe Anny vravela, že, „poď sa so mnou hrať“, ako aj iné repliky a ja z druhej strany v úlohe Elzy. Potom sme sa vymenili a takto sme sa hrali a improvizovali. Jáj koľko sme sa nahrali. V tomto období frčí téma jednorožec. Je všade; na oblečení, má ho na hlavičke, je na obrázkoch. A toľko jednorožcov čo sme si navymýšľali by zaplnilo celú stajňu. No celá plejáda s rôznymi rohmi. Ale to všetko len v mysli; akože. Staviame kocky a už sa pridáva i o dva roky mladšia sestrička a to tým spôsobom, že všetko rúca. To sa samozrejme nepáči staršej a nastáva plač a obviňovanie a keď to tomu malému dvojročnému človiečikovi zakážeme, tak plače tiež a to je taká plačlivá chvíľka, ktorá po čase utíchne a už vymýšľame niečo nové.

Chlapcov zaujímajú iné veci. Vidím to na trojročnom vnúčikovi, ktorého baví niečo skladať a montovať. Vždy rád niečo montuje v šope alebo na dvore, prípadne tlačí pred sebou fúrik a tvári sa že kosí. Alebo vytiahne nejaké drievka a akože ich píli. No a gitaru majú všetci radi. Vnúčik má najradšej skladbu ktorá začína slovami „tak by som si prial, aby som tak mal, v Amerike veľký kapitál“. Samozrejme, že o kapitále nemá ani páru. Zato vnučka má rada Ščambu a iné. Brnkám im do tanca a vymýšľam si všelijaké texty. Moja manželka a tiež stará mama sa hrá s vnúčatkami trochu normálnejším spôsobom, veľa im číta a učí riekanky, hráme divadlo a podobne. Máme ešte jedného vnúčika, ktorí sa zatiaľ najradšej venuje mamičkinmu prsníku a spánku. O ňom možno niekedy nabudúce až povyrastie.

(Ó Bože, prepáčte, že som sa odmlčal, ale chytil ma kŕč do nohy. To vám je taká ukrutná bolesť, že zabúdate na všetko. Vždy, keď ma to drapne, tak si spomínam na kolegu, ktorého raz pohrýzol vlčiak do nohy a vravel mi: „človeče, to bola taká bolesť, keď ma držal, ale tá slasť, keď stisk povolil, to bolo niečo nádherné.“)

Späť k téme. Pozoruhodná je tá rýchlosť akou detičky dospievajú a ako dokážu slová komoliť. Tu je pár príkladov: „ešeš“, znamená ešte chceš; „necuš“, znamená nechcem už; neskôr - namiesto prefíkaná líška - že „ofikaná líška“ a mohol by som pokračovať ďalej. Raz, keď u nás vnučka spala, tak nie a nie zaspať, už sme skúšali všeličo. Púšťal som jej z mobilu macka uška a keď ani to nezaberalo, tak som sa pustil do improvizácie rozprávky o Aladinovi a zázračnej lampe a o tom ako letíme do Bagdadu na čarovnom lietajúcom koberci. A to bolo ešte horšie lebo sa pustila do takého plaču, že ona nepôjde do Bagdadu a radšej pôjde s babkou do kostola. No mali sme čo robiť, aby zaspala.

Postupom času, keď sa učia rozlišovať medzi dobrom a zlom mi koľkokrát stisne srdce, ako keď sa mi najstaršia zdôverí, že tie a tie detičky sa s ňou nechcú hrať. No a tak sa hráme na škôlku. A potrebujú veľa vecí v ich hlavičkách spracovať. A o to sa snažíme, cez rôzne hry a variácie; pomáhame im spracúvať ich zážitky, radosti i boliestky. A neustále prekvapujú, ako keď som sa pýtal vnučky kde majú tú hojdačku? Odvetila, že: „ maminka ju predala, aby sme si mohli kúpiť iné veci.“ A neustále nás odmeňujú, ako minule, keď nám vnučka vraví, nečakane a úplne spontánne: „tak som šťastná, keď som tu.“

A tým sa dostávam na začiatok. Ľudia hrajte sa so svojimi deťmi a vnúčatami kedykoľvek sa to dá, venujte im svoj čas i v tomto koroňáckom a turbulentnom období. Mnohonásobne sa vám to vráti. Viete, dietky sú dar preveliký a ja ďakujem pánu Bohu, že ich máme.  Ale musím povedať aj to, že vždy s nimi zažívame dve radosti, jednu, keď k nám prídu a druhú, keď odídu. Aj taký je život.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Vlhovej brat: Aj v lyžovaní je politika. Každý chce s nami vybabrať

Vlha hovorí, prečo posledné preteky nedopadli podľa očakávaní.


Už ste čítali?