„Herečák“ – spomienky na grófku a na kino Mier

Autor: Ján Škerko | 11.1.2021 o 17:04 | Karma článku: 5,07 | Prečítané:  149x

V byte nad nami bývala „grófka“; tak sme ju volali. Chodili sme k nej so sestrou čistiť strieborné príbory a iné predmety zo striebra. Bola veľmi stará a na tvár si natierala hrubú vrstvu mejkapu a púdru.

Neviem z akej šľachtickej rodiny pochádzala, bolo to opradené akýmsi tajomstvom, ale prišla o celý majetok a zostali jej len osobné veci a prenádherný starožitný nábytok a koberce, ktoré mala v byte. Slúžila a bývala u nej teta Ilonka, sestra maminej švagrinej. Z času na čas nás zavolala na brigádu, dala nám pastu, popol a handry a čistili sme to striebro, pokiaľ sa krásne nelesklo. Tak sa to vtedy robilo a bola to riadna piplačka. Za prácu sme dostali korunu. Nuž takto nás šľachta vykorisťovala aj za socializmu. Ale koruna, to už bolo niečo, lebo toľko stál lístok do kina Mier.

Grófka mala obedové lístky do vývarovne, ktorá bola na Martanovičovej ulici (Pribinova) v depe – oproti Ministerstvu vnútra, od nás vzdušnou čiarou tak sto metrov. Niekedy som jej išiel pre obed a párkrát som ju tam aj sprevádzal, ale museli sme to obísť, takže vzdialenosť bola asi dvojnásobná. Išli sme po Dostojevskom rade, smerom k „umelke“, pred ňou sme zahli doľava popod železničný nadjazd, ktorý viedol na starý most a ešte raz doľava a boli sme tam. V jednej ruke mala palicu, ktorou sa podopierala a druhou sa ma pridŕžala. Ja som v druhej niesol obedár. Bola stará ako korytnačka a tak aj chodila, nohami šúchala, cesta tam a späť nám trvala večnosť. Celý čas som sa v duchu modlil, aby ma nevideli kamaráti, lebo bola oblečená ako keby vyšla z panoptika, chuderka. Najhoršie boli tie biele topánky, veľké ako tehly, s takou prackou, či ružou, alebo čo to bolo vpredu. Za to, že som ju sprevádzal mi dala korunu, ale tá bola fakt zaslúžená.

 

Raz, keď sme boli so sestrou sami doma, vymysleli sme takú hru, neviem, čo nás to vtedy napadlo, že jeden schová niekde v byte kuchynský nôž (taký veľký) a druhý ho bude hľadať a potom sa vymeníme. Hrali sme to už ani neviem po koľký raz a ako to v takých prípadoch končí, nevedeli sme sa dohodnúť, kto je na rade a kto má nôž schovávať a tak sme sa oň začali naťahovať. Sestra ho držala za rukoväť a ja za čepeľ, a čo myslíte, ako to dopadlo? No mojimi porezanými prstami na ruke. Sestra vyhrala. Poriadne to krvácalo, tak sme v panike išli hore za grófkou. Tá nelenila a dala mi na to guču vaty. Potom som išiel s otcom na pohotovosť a neviem čo viac bolelo, či tie štichy, ako ma zašívali, alebo to, keď mi odstraňovali tú vatu. Chuderka grófka neskôr zomrela, ale nie na starobu, ale priotrávila sa plynom. Ešte dlho potom ma mátala tá predstava ako tam leží s otvorenými ústami. Nech odpočíva v pokoji.

Na kino som si privyrábal aj venčením psa Šmudla, susedom cez ulicu, oproti nášmu „herečáku“. Domáci boli Česi a mali takého starého „vypelíchaného“ psa. Lehnil si v tom svojom prútenom koši vystlanom rôznymi prikrývkami a pamätám sa, že to tam bolo dosť cítiť. Z času na čas som ho zobral von, aby si označkoval svoje teritórium a dostal som za to jednu korunu. Zaujímavé, že všetky moje vtedajšie zárobky sa točili okolo jednej koruny. Až neskôr, keď už som bol väčší, tak za klepanie kobercov som dostával viac.

My sme v tom čase nemali televízor, ako ani väčšina domácností a ísť do kina bola ohromná zábava a potešenie. V Starom meste bolo veľa kín, ale kino Mier bolo naše „domovské“. Vchod do „Mierky“, ako sme ho volali, bol z ulice Červenej armády (Grösslingova) a vychádzalo sa do Liga pasáže. Ój, ako som to miloval. V nedeľu doobeda premietali pre deti myslím dvakrát a poobede tiež. Večer už dávali filmy mládeži neprístupné do 15 rokov, tak to sme už nechodili. Bývalo plno a uvádzačka mala čo robiť, aby nás utíšila, ale nie veľmi sa jej to darilo. Až keď začal film, tak sme sa postupne upokojili. Ale pred hlavným filmom premietali žurnál – krátky film o úspechoch socializmu u nás a v Sovietskom zväze. A tých detských filmov, čo som tam videl, aj desaťkrát tie isté. Rôzne rozprávky a ruské filmy. Spomeniem: Cesta do praveku, Pyšná princezná, Človek obojživelník, Deti kapitána Granta, Sadko, Princezná zo zlatou hviezdou, Kráľovstvo krivých zrkadiel a mnoho ďalších.

 A koľkokrát som sa ulial z nedeľnej omše a šup ho do kina. Ale vždy som si musel zistiť, ktorý farár kázal a o čom, lebo mama to doma kontrolovala. Tak a na dnes je to všetko, dúfam, že som Vás milí súkmeňovci a pamätníci potešil tou spomienkou a Vás ostatných snáď príliš nenudil. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Kedy sa dostanete na rad? Zverejnili podrobnosti očkovacej stratégie

Mladší ako 45 rokov sa dostanú na rad ako poslední.

Vlhovej brat: Aj v lyžovaní je politika. Každý chce s nami vybabrať

Vlha hovorí, prečo posledné preteky nedopadli podľa očakávaní.


Už ste čítali?