A tu to celé začalo. Zajatci to nemali v táboroch ľahké, ale starý otec mal šťastie, ruskí muži boli na fronte, nemal kto obrábať pôdu a keďže od mladi robil v poľnohospodárstve, dostal sa von na práce a už to bolo znesiteľnejšie. No a tam sa neskôr spoznal so svojou nastávajúcou a ako sa uvádza vo výpise z matričnej knihy o oddaných z roku 1918 dňa 14.10. uzatvorili sobáš vojnový zajatec Ondrej Nagy, náboženstva rímskokatolíckeho, slobodný, 24 ročný a Mária Pavlova Ševeleva, občianska dcéra Tomskej gubernie, Zmeinogorského újezda, Zyrianovskej oblasti a obce, náboženstva pravoslávneho, slobodná, 19 ročná. A nasleduje zoznam svedkov, po dvoch z každej strany.
Veľa o rodine starej mamy nevieme, iba že otec bol učiteľ a mala ešte brata a sestru Ľjubu. Keď zomrela jej mama, tak deti si rozobrala rodina a ju si zobrala teta, ktorá v tom čase vlastnila v Semipalatisku hotel. Volal sa Гостиница Россия. Otec sa neskôr ešte raz oženil a býval v Tomsku. V súčasnosti pátram na základe týchto naozaj kusých dát po jej predkoch, kde žili, čo robili a odkiaľ pochádzajú. Semipalatinsk sa nachádza v Kazachstane, ale v minulosti za komunistickej éry tam mali Sovieti atómovú strelnicu. Je to na Sibíri a vzdialenosť od Bratislavy je úctyhodných 5,5 tisíc kilometrov, čiže poriadne ďaleko za Uralom až kdesi v Ázii. Veľakrát som uvažoval nad tým, že ako ďaleko Rusi odvážali svojich zajatcov. Momentálne som v kontakte s jedným genealógom z Tomska, a teraz čakám, čo vypátra. Som naozaj zvedavý, čo všetko sa v ruských archívoch o jej rodine dá nájsť. Veľa nádejí si nerobím, ale ktovie? Možno o tom niekedy napíšem.
No ale späť k našim mladomanželom. Takmer rok od sobáša sa im dňa 6.10.1919 narodil syn a rozhodli sa, že ho dajú pokrstiť. Boli to naozaj turbulentné časy, v Rusku zúrila občianska, naozaj krvavá, bratovražedná vojna, do toho ešte rôzne ozbrojené bandy, doznievala prvá svetová vojna, človek nemusí byť historikom, aby si dokázal predstaviť ten chaos, aký tam vládol. Ruský cár Mikuláš II. bol zavraždený boľševikmi ozaj krutým spôsobom aj s celou jeho rodinou v roku 1918. Možno až na jednu osobu. A teraz to začne byť naozaj zaujímavé. Stará mama vravievala, že do ich hotela zvykla chodiť jedna mladá žena, ktorá sa skrývala pred boľševikmi v prestrojení za mníšku, ale ona ju spoznala ako dcéru cára Mikuláša II. a to zo žurnálov, ktoré sa premietali o cárskej rodine. Neskôr sa jej priznala, že ona je naozaj Anastázia, dcéra cára Mikuláša II. Nuž a tak ju poprosila, či by nebola krstnou mamou ich synčeka. Anastázia súhlasila ale iba pod podmienkou, že chlapček sa bude volať Mikuláš, po jej otcovi. Tak sa aj stalo.
Tu vyvstáva viacero otázok, ako odpovedí. Ako je to možné, veď podľa historických prameňov bola zavraždená celá cárova rodina. A potom, prečo sa toto šuškalo v našej rodine a bolo to zahalené tajomstvom a nesmelo sa o tom nahlas hovoriť? Možno preto, že by im to za komunistov mohlo uškodiť? Jedna vec je istá, ak sa opýtate každého z našej rodiny, tak vám povie, že Anastázia bola krstnou mamou nášho strýka Mikuláša. Koľkokrát ma už napadlo či je to fakt pravda, alebo výmysel. Ale prečo by si to niekto vymýšľal. To sa už asi nikdy nedozvieme.
No a ako to s nimi dopadlo? Po strastiplnej ceste sa všetci traja dostali z Ruska loďou do Hamburgu a odtiaľ vlakom v roku 1920 do vlasti, ale už nie do Rakúsko-Uhorska, ale do Československa. Postupne sa im narodilo ešte ďalších sedem detí a medzi nimi i moja mama. Rád by som napísal, že žili šťastne, pokiaľ neumreli, ale nebola by to pravda. Mária Pavlova mala ťažký život, lebo starý otec umrel mladý vo veku 39 rokov. Rodina jej nebohého manžela sa od nej odvrátila a ona zrazu zostala s deťmi na všetko sama. Mám na ňu jednu spomienku ako vystúpila z vlaku na Malej stanici, ako sme zvykli volať železničnú stanicu Bratislava – Nivy, keď nás prišla navštíviť. Mal som tri roky.
